Ja som bača veľmi starý

Podľa legendy kráľ Matej Korvín chodieval kedysi po svojej ríši preoblečený tak, aby ho nikto nespoznal. Len takto totiž mohol čo najlepšie spoznať pomery, ktoré v nej vládnu. Raz prechádzal aj Liptovskou stolicou a zastavil sa na salaši v Ľupčianskej doline. Bača ho prijal ako každého iného návštevníka. Ponúkol mu bryndzové halušky, ktoré poriadne omastil a posypal oškvarkami. Jedlo sa tak, ako bolo zvykom – z jednej misy drevenými lyžicami. Kráľ Matej jedol toto znamenité jedlo po prvý raz a veľmi mu chutilo. A najmä oškvarky, ktoré vyberal zo stredu misy. A zrazu bác! Bača udrel kráľa lyžicou po prstoch: „Vari nevieš, ako sa má jesť? Pekne po poriadku! Od kraja sa patrí!“ Ráno, keď sa bača od kráľa Mateja dozvedel, kto u neho nocoval, začal sa ospravedlňovať za včerajšiu „bitku“. Kráľ ho však ubezpečil, že práve tá sa mu z celej cesty páčila najväčšmi, a dal bačovi zlatý peniaz. Hovorí sa, že kráľ Matej neskôr povolal múdreho baču na kráľovský dvor, aby urobil „poriadok“ medzi dvoranmi.

    Na začiatku 21. storočia turistom, túlajúcim sa horami nášho Slovenska, naskytá sa už len nepatrný obraz na to, čo v predchádzajúcich storočiach bolo obvyklou súčasťou života ľudu pracujúceho prevažne v poľnohospodárstve, teda letné pobyty ovčiarov na salašoch a ich tradičný spôsob života, ich statočnú prácu, radosti a problémy vyplývajúce z ovčiarskej profesie.

    O šírenie názorov o prevládajúcom pastierskom charaktere tradičnej kultúry v horských oblastiach Slovenska sa nepričinili len vedné odbory história, geografia a jazykoveda, ale aj romanticky orientovaná etnografia a folkloristika. Na niektorých miestach sa však pri skúmaní valaskej kolonizácie hľadal cudzí prínos do tohto procesu, získali sa skreslené výsledky o etnickom charaktere ľudovej kultúry v horských oblastiach Slovenska. Potrebám etnografického štúdia ovčiarstva veľmi dobre vyhovujú údaje jazykovedného charakteru. Na základe slov ovčiarskej lexiky možno dokázať existenciu niektorých starších javov ovčiarstva aj v takých oblastiach, kde javy ovčiarskej kultúry týmito slovami pomenované už dávnejšie zanikli. Výsledky jazykovedného výskumu možno použiť nielen pri skúmaní pôvodu ovčiarstva, ale aj pri objasňovaní vzájomných medzietnických vplyvov vo vývoji ovčiarskej kultúry.

    V dolinách riek Hnilca a Hornádu v okrese Gelnica existovalo v minulosti viacero salašov. Ovce boli od nepamäti nerozlučne späté so životom miestnych obyvateľov. Poskytovali mlieko, syr, mäso a vlnu a vyžadovali nenáročnú a pomerne lacnú opateru. Na jar, keď už bolo dosť paše, sa zamiešali medzi ovce aj mladé barany a vyhnali sa pásť. Na úbočiach sa kŕdle oviec hmýrili pestrosťou, boli tu „cigaje, valaški, merini, liški, vakleše, mazuri s čarnima kropkami po nośe, čarna je lajka”. Každý gazda mal záznam, koľko kusov oviec dodal na pasenie. Na jeseň sa ovce vracali a evidovali. Správcom salaša bol salašník, inak vážený občan v dedine, ktorého volili gazdovia na jeseň pri rátaní, nazývanom rachunki. Okrem účtovných vecí patrilo k jeho hlavným úlohám vybrať vhodných pastierov do funkcie baču a valachov. Hlavným organizátorom života na salaši bol bača. Bača na košaru viedol aj účtovnú robotu: „Pisanka bola, mi volali irku a tušku klajbas, a sa pisalo, každi gazda bol zapisani, každi meno, mesto a rok, a kelo ovec a každi mal jednu stranu, fšetko i ofci i sir sa pisal.“ (Bača z Úhornej je rusínskej národnosti, čo sa prejavuje vo fonetickej rovine tvrdým l, n v pozíciách pred prednými samohláskami e, i, absentuje tu asibilácia, v tvarosloví neurčitkom na –ti. Okrem toho sa v jeho prejave, vystavenom aj vplyvu gemerských nárečí, vyskytujú tiež spišské nárečové znaky a vplyv spisovného jazyka.) No čo v prípade, keď bača nevedel písať? „Napisal na došku. Oni znali, ked ouce čital, ta vzal si palicu, coska rezal a on znal, to sa vola rovaš a on to znal narezat‿i peťku i šejstku i desiatku (Úhorná).“ Správca z Kojšova (v jeho prejave badať miestami vplyv spisovného jazyka) sa ešte pamätá na starú váhu bez číslic: „Ja mam eśči mincer doma, ked dzedo stari, bo maľi zme košar svoj dakedi davno, a ma namesto čisloch na totej tičke, ja‿kuľa sa veša, ma take znaki, botka, dva čarki, dva botki, čarka. Tag značeľi aj na rovaš.“ Každý sa hneď bačom stať nemohol. Ako všade v organizovanej pracovnej činnosti, i tu musela byť istá hierarchia (Jaklovce): „Perśe som bol bojtar (pomocník valacha, najnižší v hierarchii na salaši), potiem som baranki pasol na druhi abo na treci rok. Potiem som šol za juhasa (valach), ofce pajsc, dojic. A potom v dvacec śedzmom roku uš som bol jako juha‿zozačatku, aľe potiem bača cośka ochoriol, ta ja potiem zostal jako bača f koľibe.“ Bača z Úhornej sa takto úsmevne hnevá na dnešné maniere tých, ktorí chcú prísť k bačovaniu ako slepá kura k zrnu: „To ne tag jak teras, že idem bačovati, eśči chlapec bol, mal ďesaď roki, tri roki robil bojtara a potom baraňara, juhasa a tag baču. Ne tag jak teras, ani oucu nezna dojit, ani nebral za cicku a on chce bačovati. Ani jahňačar eśči nebul, ani nič, a už len baču.“ Z toho vidieť, že dojenie oviec bol veľmi vážny úkon a bolo potrebné mať určitú dávku zručnosti, aby človek nadojil dosť mlieka: „Kravi maju vemena a ofce maju škurati. Toto ket tak ciskam, ta znamena, že śe buri, toto je cvirkaňe, a teraz buria. Perśi śe ocvirka a potom śe zburi, tak śe škurat skruci a za‿śe vicvirka.“ Niekedy ovca prestala dojiť, hovorilo sa, že prischla. Ovce pásol bača len zriedka, väčšinou varil a zberal syr: „Uš pul desiatej a eśči len odvarujeme. Hodinu a pul ma bača skončiti fšetku robotu i odvariti (Úhorná). No jeho práca spočívala i v prekladaní košiara na lúkach, ako to dosvedčuje bača z Jakloviec: „No a potiem kośar som muśiol ja prehradzic sebe, hejže, každe rano, podojic, odvaric, ženčicu poźbierac. To bula moja robota.“ Okrem stravy pre všetkých zabezpečoval i obživu pre ovce. „Tak to bula moja robota starac śe o ofce, žebi maľi, co jim treba, soľ, śicko (Jaklovce).“ Dnes sa už bača nestará o prípravu syridla (kľagu), no spomínajú na jeho vlastnú prípravu i skladovanie: „Potiem trebalo rincki, to śe robiol sir s toho. Rincka to s ceľecoh žaludek. To śe visoľelo a to śe potiem namočelo, to som sebe prevariol vodi, namočiol, a zo žinčici dal, som sebe to zrobiol, ta že mi to vitrimalo meśac, podľa toho, keľo so‿mal mľeka.“ Mal pomocníkov – valachov (juhasov), ktorí pásli, dojili a starali sa o ovce. Bača z Úhornej zavelil: „Z Božu pomocu a s koňsku silu.“ Prežehnal sa a začalo sa dojiť. „Jahňeta śe otstaviľi a peršeraz śe išlo dojiť, no ta to juhaśi do nahaňalki, prez dzieru tak isto jag i ofce, ta i juhas śe pchal, tak pośedaľi, bača pokropel zo sveťenu vodu a tak sa pomodľeľi, svečki śe popaľeľi a nakladľi, take źeľe bulo, to śe sveťilo na Panu Mariu na sektembra a toto źeľe tieš paľeľi na strunge, žebi ochrana bola pret fšeľijakimi fplivami, ot hromu, od burki. Tak śe potom tak fuka do rukoch, žebi śe ruki ňepukaľi (Kojšov).“ Okrem  toho vyrábali aj rôzne praktické veci a potreby. „Dakedi to každi juhaz mal čerpak svoj, ozdaj ňebulo teľo žinčici, že śi mohol jesc, keľo śi chcel, ta každi mal f svojim čerpaku narichtovano, nahotoveno, ket prišol z ofcami, každi mal svoj. No a ket śi zrobil dajaku somarinu, ta śi mal čerpag vždi naopak prevraceni, ňedostal śi ňič, bo bača dzeľil žinčicu. No a tote take vekše buľi, dva ľitrovo, to tiež bulo z dreva, to ňemaľi bľachu, no a eśče aj cicog bol virezani a to śe volalo odľevak, bo sir śe muśel vipracovac, no a to śe muśelo odčerpavac (Kojšov).“

Neodmysliteľnou súčasťou salaša bola zrubová koliba so šindľovou strechou, v ktorej bola diera rovno nad ohňiskom. Tá mala pomenovanie dimňik: „To boli take šingli, take zbito a tam nad ohňom, ket sa kladol oheň alebo ket sa odvarovalo, ta sa tak zaťahlo (Úhorná).“ Obyčajne bola jednoducho zariadená. Bača spal na pričňi, ktorú mal vystlanú stružľakmi (mech naplnený slamou), prikryl sa platom z vlny, a podhlauňik bola čatina a na tim mech. Ohnisko od ostatnej časti koliby oddeľuje veľký kameň, tzv. zavatra, a menšie kamene – priginci, „a vatľarka pri tom bola, čo sa sartalo oheň, taka drevena vikresana (Úhorná).“ Nad ohniskom bolo otáčavé zariadenie na zavesenie kotla - kolovrat. „Nad ohňiskom sa aj drevo sušilo, boli dručki, boli sochi, to drevo na odvarovaňe aj na vareňe. Šmati sušili pot kolipkom u nas pri juhasoch, co je na košare, bolo otvoreno a bola zavatra, priginci, lemže kolovrat tam už nebol a tam grati juhasi sušili (Úhorná).“ Syr sa v kolibe skladoval na podišaru aj šesť dní, kým si poň prišli.

Nesmeli chýbať biele valaské psy čuvače, pomocníci baču a valachov pri ovciach. K nepriateľom salašov patrili vlci, na strednom Slovensku vo vysokohorských salašoch najmä medvede. Najúčinnejšou zbraňou proti nim bolo okrem kriku, brechotu psov a lomozu zvoncov zapaľovanie ohňov okolo košiara. Bača mal vo svojom kufri na spotku aj pištole na ochranu. Častokrát sa však prepadu vlkov nedalo zabrániť a salaš zostal chudobnejší o jednu alebo viac ovcí, zvyčajne tých najväčších, a teda najmastnejších.

    Návštevník hociktorej krajiny na svete len vtedy dostatočne precíti jej ducha, keď ochutná niektorú z domácich gastronomických špecialít. Pre Slovensko sú najtypickejšie bryndzové halušky. Pravá bryndza patrí medzi mäkké syry a vyrába sa z plnotučného ovčieho mlieka. Najchutnejšia je májová bryndza. Od nepamäti sa bryndza plnila do drevených nádob – geliet, ktoré sa používali na jej uskladňovanie a prepravu. Proces tvorby syra si každý bača strážil ako oko v hlave. Nie veľmi sa tým vystatoval pred inými, aby mu neukradli jeho patent. Konkurencia medzi bačami bola veľmi silná a za zlý syr gazdovia vždy „odmeňovali“ baču najatím iného baču.

„To śe nadojelo, zme maľi takie geľeti drevene, do tih zme dojeľi, tam śe to do tej kadzici dala taka ciecka. To śe dala na totu pucinu, to śe precadzovalo mľeko, pres totu ciecku, pres platno. Tag zme muśeľi eśči aj čatinu davac na totu ciecku, žebi špina zostala na totej čatiňe. Bo ket tak sucho bulo, ta ofca ozdaj i kopňe do toho mľeka, ta to źemi naľecelo, ta žebi to zostalo na tej čatiňe (Jaklovce).“

    Všetko, čo vyprodukovali ovce, sa využilo, teda nič nevyšlo navnivoč, pretože sa na salaši dokázali postarať i o prasatá, ktoré kŕmili zvarňicou, teda tým, čo zostalo po varení žinčice, keď sa z vrchu pozberala hurda, urda – teda sladká žinčica.

    To, že voľakedajší ľud v horských oblastiach Slovenska bol úzko spätý s ovčiarstvom, dokazuje aj ľudová frazeológia, prevažne pranostiky, viažuce sa vždy k určitým dňom v období letného pasenia: Na malú Maru sa valasi na lúky ťahajú. V marci aj ovce v tanci. Svätý Kríž, ovce striž. Keď prší na Trojicu, schovaj, bača, dojelnicu. Keď sa na Želmíru včely začnú rojiť, dobrá ovca sa už môže dojiť.

No keď prišiel október, už sa bača so svojimi ovečkami musel zberať späť do doliny. „Bo šesnastoho mame Gala, v oktobru, ta už ofce bi śe ňemaľi dojic. No a preceda prišol, ta hvari: "Bača, už ofce ňidž, bo baranoch treba medži ofce puśčac." No ta reku, ľem ti ic. No a ja ftedi skoro rano geľetu mľeka nadojol. Vi sebe ňeznace prectavidz, že v jeśeňi mľeko... že ja eśči taku hrutku sira zrobiol, co mala pejc kila. Ta reku, kim ti staňeš, ta už ofce budu davno podojene, aj vonka budu (Jaklovce).“

Niektorým bačom možno prišlo aj trochu clivo, a tak si zanôtili:

Ja som bača veľmi starý,

nedožijem do jari.

Nebudú mi už kukučky kukať

na tom mojom košiari.

Miroslav Hovančík